OSOBNOSTI SLOVENSKÉHO FUTBALU - JOZEF ADAMEC...

Minulý týždeň sme Vám v rubrike ,,Osobnosti slovenského futbalu“ predstavili ikonu Slovana Bratislava Jána Popluhára. Dnes Vám priblížime ikonu Spartaka Trnava – Jozefa Adamca. Legendárny trnavský a československý futbalista, nedostižný strelec, ktorý sa zúčastnil na dvoch svetových šampionátoch a z Čile 1962 má striebornú medailu sa do histórie futbalu zapísal mnohými výnimočnými kúskami, ale aj aférami. Na ihrisku bol ako oheň a voda. Chrlil plamene okolo seba, nadával protihráčom a rozhodcom a nemohol zniesť krivdu. Jeho temperament vychádzal z komplikovanej povahy. Na druhej strane takmer vždy spoľahlivo vykonával pozíciu vodcu mužstva, dokázal usmerniť mladších spoluhráčov, vynikal prefíkanosťou ako lišiak. V ankete o najlepšieho slovenského futbalistu storočia obsadil druhé miesto.

Prvé kroky malého Jožka...

Jozef Adamec sa narodil 26. februára 1942 vo Vrbovom. Vyrastal spolu s bratom Emilom u starých a krstných rodičov, lebo otec pracoval v Nemecku a vo Francúzsku, domov chodil málokedy a matka celý deň pracovala v továrni. A aj preto si spolu s bratom užívali voľnosť a škola ich veľmi nezaujímala. Do zotmenia lietali na miestnom kamenistom ihrisku za loptou, ktorú mali urobenú z handier a ponožiek. Tunajší chlapci organizovali priateľské zápasy s rovesníkmi z okolitých dedín a v nich Adamec vynikal. Ako dvanásťročného ho po zápase s Piešťanmi bolelo koleno. Noha mu začala doma puchnúť, mal v nej vodu a dostal vysoké teploty. Nakoniec skončil v piešťanskej nemocnici, kde strávil dlhých šesť týždňov. Každý deň mu z nohy vyťahovali vodu a hrozila mu dokonca amputácia. Vtedy sa Adamec zaprisahal, že s futbalom skončí. Lenže neurobil tak... Lekári ho síce oslobodili od telesnej výchovy na päť rokov, ale za pár dní už zase po ulici poletoval s loptou. Mesiac po návrate domov z nemocnice strelil v susednej dedine sedem gólov a na koleno ani nepomyslel. Jeho kariéra pokračovala v dorasteneckom drese Vrbového, kde sa stal najlepším strelcom a chýr o ňom sa rozletel hneď po okolitých okresoch. V lete 1958 pozorne počúval reportáže zo švédskeho Mundialu, sledoval počínanie československého tímu a čoraz viac túžil po tričku s levom na prsiach. V tomto období bol okolo tohto talentovaného hráča veľký záujem a každý ho chcel do svojho mužstva. Prvé lanárenie do Považskej Bystrice stroskotalo na neodohranom prípravnom zápase s Dubnicou, ktorá do Považskej Bystrice nepricestovala. O pár týždňov však prišli zástupcovia Spartaka Trnava na čele s Antonom Malatinským. Silný tromf mala v podobe školy a fabriky, kde mu sľubovali vyučenie a popritom mohol rozvíjať svoj talent v drese Spartaka. Navyše Trnava bola bližšie ako Považská Bystrica a to takisto zavážilo, aby mama, ktorú prehováralo ,,celé Vrbové“ podpísala prestupové lístky do Trnavy.

Pôsobenie v Trnave a na vojne v Prahe...        

Adamec sa vyučil strojným zámočníkom, dva mesiace pracoval a popritom strieľal góly. Následne vedenie klubu s ním podpísalo profesionálnu zmluvu, presťahoval sa do Trnavy a tak sa ,,Hatrlo“, mohol plne venovať iba futbalu. Onedlho sa dostal do seniorského mužstva a vo veku 17 rokov debutoval proti RH Brno 3:1. Do zápasu naskočil na posledných trinásť minút, kedy vystriedal najlepšieho strelca mužstva, ľavého krídelníka Koiša. V Spartaku sa Adamec ale dlho neohrial. V roku 1961 dostal povolávací rozkaz a mladý útočník s nesporným talentom putoval do majstrovskej Dukly Praha. Zrazu sa ocitol v jednej kabíne s najväčšími hviezdami prvej československej ligy - Masopustom, Pluskalom, Novákom, Kučerom, Jelínkom, Borovičkom, Koubom, Vacenovským atď. Spočiatku naskakoval do zápasov ako náhradník z lavičky. Hneď po svojom príchode do Prahy odcestovala Dukla na Americký pohár, ktorý organizoval tamojší milionár William Cox za účasti výborných mužstiev z celého sveta. Ocitol sa vo svete, ktorý nikdy nevidel: ,,býval som v hoteli na Broadway, pár krokov od Times Square“. Na turnaji, ktorý Dukla senzačne vyhrala Adamec nehral. Dostal sa do tieňa útočníka Kučeru, ktorý s 15 gólmi prispel veľkou mierou k jej celkovému triumfu. V majstrovskej sezóne strelil za Duklu deväť gólov. Patril do širšieho kádra reprezentácie, do ktorého sa dostal ešte počas pobytu v Trnave, keď hral proti Holanďanom, Švédom a Mexičanom. „Pri mojej reprezentačnej premiére v Prahe, proti Holanďanom, som v záverečných trinástich minútach vystriedal na ľavej spojke Ladislava Kačániho, ktorý bol odo mňa starší o jedenásť rokov. Dolfi Scherer dosiahol hetrik a štvrtý gól vsietil Pepo Kadraba,“ vrátil sa Adamec na začiatok reprezentačnej cesty. Hoci mal len dvadsať rokov, myslel na Mundial 1962 v Chile. Lákali ho súboje s najlepšími futbalistami sveta. Lenže nominácia na MS sa mu vzďaľovala. V kvalifikácii ale nenastupoval, šancu nedostával ani v priateľských stretnutiach. Stred útoku obsadil sparťan Andrej Kvašňák s Josefom Kadrabom. Adamec dostal šancu dostal proti Írom, v zápase, v ktorom sme vyhrali 7:1. Strelecky sa však nedokázal presadiť a jeho výkon spôsobil na tribúnach skôr rozpačitý dojem. V rozhodujúcom stretnutí so Škótskom na neutrálnej pôde v Bruseli opäť nehral, priestor dostal klubový spoluhráč Rudolf Kučera. Pred šampionátom sa odohrali iba dva zápasy so Švédskom vonku a doma s Uruguajom. O miestenku v základnej zostave si vážne povedal Štibrányi, Adamec si naopak nezahral ani v jednom zápase. Napriek tomu sa jeho meno zmestilo do konečnej nominácie, v ktorej prekvapujúco chýbal Kvašňák zotavujúci sa zo zranenia. Po remízach s Interom Miláno a Vicenzou však funkcionári názor zmenili a na žiadosť trénera Vytlačila Kvašňáka dodatočne povolali. Československí futbalisti sa zaradili medzi najväčších outsiderov. Ani domáci novinári hráčom nedôverovali. Pravému obrancovi Lálovi doniesli na letisko laso, aby mal čím chytať španielsky rýchlovlak menom Francisco Gento. Adamcovi sa splnil detský sen, nastúpil v základnej zostave a prispel k heroickému víťazstvu 1:0. Jediný gól strelil objav Štibrányi. Hral aj v ďalšom súboji s majstrami sveta Brazíliou. Hoci sa na ihrisku objavili také hviezdy, ako Pelé, Zagallo, Vavá, Djalma Santos, Gilmar, Garrincha atď., na konci svietili na informačnej tabuli nad tribúnou len dve veľké nuly. S Mexikom nehrali reprezentanti na plný plyn, lebo v prípade prehry by sa vo vyraďovacej fáze vyhli Angličanom a bojovali proti slabším Maďarom. Tak prehrali... Troma zápasmi sa uzavrela Adamcovi chilská kapitola, v zostave ho nahradil čerstvejší Josef Kadraba. Cestu do slávneho finále sledoval iba z lavičky. No striebro z majstrovstiev sveta mu už nikto nevezme. V lete 1962 prišla ďalšia pozvánka na Americký pohár. Vedenie z Julisky ju však odmietlo odvolávajúc sa na únavu reprezentantov. Milionár Cox zvyšoval prémie, až dosiahol svojho. Adamec tentoraz patril ku kľúčovým hráčom Dukly. Veď ju v lige svojimi gólmi ťahal od víťazstvu k víťazstvu, Kučera bol po náročnej operácii, Vacenovský taktiež bojoval so zranením a Jelínkova výkonnosť bola kolísavá. Dukla bola nasadená rovno do finále, kam sa prebojovala s FC América Rio de Janeiro. Prvý zápas sa hral v Chicagu a skončil remízou 1:1. V odvete nastúpila na trávnik jedenástka Dukly v zložení: Kouba - Šafránek, Čadek, Novák - Pluskal, Masopust - Brumovský, Dvořák, Borovička, Kučera, Adamec. Dukla zvíťazila 2:1 aj zásluhou Adamcovho gólu. Brazílčania prehru neuniesli po psychickej stránke a jeden hráč sa po vylúčení pochytil s náhradníkmi na lavičke československého zástupcu...

Adamec v drese Dukly Praha pri jeho nezvyčajnej činnosti hlavičkovaní...

Večný rebel, ale lietadiel sa bál...

Adamec získal v Dukle dvakrát titul majstra krajiny, ale na prostredie v Prahe a vojenskú rovnošatu si nikdy nezvykol. Smútil za priateľmi z Trnavy, za rodinou. Raz na Veľkú noc odpočíval po zranení a nehral sa nijaký zápas. Tak svojvoľne nasadol do vlaku a prišiel do Trnavy. Za pár hodín prišiel z Prahy spoluhráč a kamarát Vacenovský. "Rebel" Adamec ho pohostil ako sa patrí a do Prahy sa vracali v dobrej nálade. Nasledujúce dni však musel stráviť vo väzení, ale v nedeľu preňho prišli, lebo sa popoludní hral zápas. A Adamec strelil dva góly... Pred odletom do Ameriky sa zase vrátil do kasární v mierne podguráženom stave. Službe nakázal, aby ho zobudila. Úlohu si splnila, lenže Adamec iba nadával, prevalil sa na druhý bok a zase zaspal. Prebral sa štvrťhodiny po odchode tímového autobusu. Zachoval duchaprítomnosť, zavolal taxík a posunul si hodinky. Po príchode na letisko naňho čakal rozzúrený kormidelník Jaroslav Vejvoda, známy vyžadovaním železnej disciplíny. "Trénerko, katastrófa! Pozrite na moje hodinky. Mocem sa po chodbách, ešte aj vonku som sa poprechádzal, reku, času mám dosť, až keď sa ma služba spýta, či som nešiel s vami. Môžete mu hneď zavolať. Videl moje hodinky, prisámbohu!" – vynašiel sa Hatrlo. Nie nadarmo sa v spisoch písalo: "Dobrý futbalista, zlý vojak". Zo samopalu sa nikdy nenaučil strieľať, celý zásobník vystrieľal do vzduchu... Raz sa chcel vyhnúť výcviku vojaka parašutistu, tak pretiahol večierku, za čo dostal týždeň väzenia. Lenže po návrate spoza mreží ho predsa poslali na prehliadku k mladej doktorke. Tá usúdila, že má krivú a značne zväčšenú priehradku v nose. Adamec si poriadne vydýchol. Pred nástupom do lietadla sa bál ako čert kríža, nieto ešte z neho vyskakovať... Fóbia z lietadiel začala pri ceste na jeho prvý Americký pohár. Nad Mexikom nastali turbulencie, hráči padali zo sedadiel, lietali poháriky. Odvtedy sedával vždy vzadu, triasol sa od strachu a celý let prežíval v strese. Niekedy dokonca odmietol nasadnúť. Najznámejšia je historka spred kvalifikačného zápasu na majstrovstvá Európy 1968 v Turecku. Pár metrov pred lietadlom zložil vak s výstrojom a oznámil koučovi Jozefovi Markovi: "Trénerko, ja do toho nenastúpim. Bojím sa.“ Marka to riadne rozzúrilo a povedal mu: ,,Jožo, ty si naozaj baran! Veď vidíš, že všetci ideme. Ani deti sa neboja. Vieš vôbec, o čo v Turecku ide? Môžeme hrať na majstrovstvách Európy. Nerob hlúposti, zober si veci a nastúp." Samozrejme odmietol a zakričal: "Prosím vás, o týždeň hráme doma s Írskom. Mám prísť na sústredenie?" Markovu odpoveď si domyslite sami...

V drese Československa...

Pôsobenie v Slovane...         

Po vojne uvažoval, čo ďalej. V Prahe nechcel zostať. Vrásky na čele mu spôsobilo vypadnutie milovaného Spartaka do druhej ligy. Trénerovi Malatinskému pomohol k návratu do prvej ligy a vymodlil si prestup do Slovana Bratislava, najväčšieho rivala Spartaka! Pôsobil tu v rokoch 1964 a 1965. "Belasí" disponovali skvelým kádrom so Schrojfom, Vencelom, Popluhárom, Zlochom, Hrdličkom, bratmi Tománkovcami, Obertom, Joklom, Venglošom či Moravčíkom. Skončili druhí, na prvú Duklu strácali iba dva body. Adamcovi sa nedarilo, strelil iba šesť gólov, ale zato týchto šesť gólov strelil v jednom zápase s Třincom. Doteraz sa to v lige nikomu nepodarilo. V ďalšom ročníku dal v 14 zápasoch 6 gólov a vypadol z reprezentácie. Najhoršie bolo, že pre veľký temperament stále nútene pauzoval. Na zápis trestov mu ako jedinému prvoligistovi nestačila jedna strana a novinári zrátali, že Slovanu počas dvoch rokov chýbal až 267 dní! Adamec si navyše medzi novými spoluhráčmi nenašiel veľa priateľov. Najlepšieho kamaráta mal Karola Jokla. O ňom Adamec povedal: ,,Karola som bral ako mladšieho brata. Boli sme si sympatickí a hoci sme obaja boli ľaváci, na ihrisku sme si nezavadzali. Naopak, dobre sme si rozumeli. Tréner Šťastný vždy v zostave našiel miesto obom.“ Na zájazde v Anglicku na žiadosť hráčov na čele s kapitánom Popluhárom vypadol zo základnej zostavy. Všetko zlé bolo na niečo dobré. V Bratislave stretol lásku svojho života - basketbalistku Annu Gerhátovú, s ktorou vychoval tri deti. Slovan o neho nejavil záujem, a tak mohol odísť. Z viacerých klubov /Brno, Slávia, Ostrava/ si nevybral ani jeden, chcel sa vrátiť do Trnavy a tak sa aj stalo.  

Zlatá éra v Trnave a v reprezentácii...

Pod trénerom Malatinským sa poriadne nakopol. Do tímu prišiel aj Karol Dobiaš. Adamec si vystrieľal korunu pre najlepšieho strelca ligy a pomohol mužstvu k tretiemu miestu. V nasledujúcich šiestich rokoch (1967 - 1973) získala Trnava päť titulov. Tomuto mužstvu sa hovorilo "trnavský zázrak". Skladalo sa z výborných futbalistov, ktorých tréner Malatinský zbieral z okolitých dedín a mestečiek - Kuna, Jarábek, Kabát, Švec, Majerník, Kravárik, Hagara alebo Masrna. V kabíne boli všetci kamaráti, Malatinský bol pre hráčov druhým otcom, požadoval disciplínu, hru postavil na útočení, pričom za vzor si zobral holandský Ajax Amsterdam. Po prvom titule však odišiel do Rakúska a na jeho miesto zasadol Ján Hucko, ktorý práve prišiel zo Slovana. Podarila sa mu obhajoba majstrovského titulu a spanilá jazda Pohárom európskych majstrov končiaca v semifinále na štíte hviezdneho Ajaxu s Cruyffom, Suurbierom či Keizerom. Trnavčania prvý zápas pred vypredaným Olympijským štadiónom nezvládli, nevytvorili si žiadnu gólovú šancu a prehrali 0:3. V domácom prostredí však rozpútali hotové peklo. Kuna strelil dva góly a hviezdni hostia sa začali strachovať o postup. Šancu na ich definitívne uzemnenie mal práve Adamec. Na brankára Balsa išiel úplne sám, ale jeho zakončenie len tesne minulo bránku. Škoda, Trnavčania mohli napodobniť Slovan, ktorý v tej istej sezóne porazil Barcelonu a vyhral PVP. Adamcovi sa v tom čase darilo aj v reprezentácii. Najlepší zápas odohral v júni 1968 proti Brazílii, ktorí nastúpili s Felixom, Carlosom Albertom, Tostaom, Jairzinhom, Gérsonom alebo Rivelinom. Odohral zápas na ľavej spojke a už v piatej minúte vyrovnával. Vystihol prihrávku Brita a poslal loptu povedľa brankára Felixa do siete. Po polčasovej prestávke zase doťahoval náskok Juhoameričanov - tentoraz vsietil gól utešenou bombou spoza veľkého vápna. Hviezdny moment prišiel pár minút pred koncom, keď si naskočil na Veselého center a hlavičkou umiestnil loptu k vzdialenejšej žrdi 3:2! Výsledok sa už nemenil a ovácie publika nepoznali hraníc. Dlho sa tradovalo, že Adamec bol prvým futbalistom, ktorý dal Brazílii tri góly v jednom zápase. O tento fakt sa zaujímalo veľa médií a kníh, dokonca aj jeho životopis "Ako som strieľal góly". Avšak v roku 1938 na MS strelil Poliak Ernest Wilimowski Brazílii dokonca štyri góly! Legendárnym sa stal zápas proti Írom o miestenky na majstrovstvá sveta 1970. Adamca nemalo pražské publikum príliš v láske a dlhé minúty sa z tribún ozýval mohutný piskot. Lenže "Hatrlo" zaznamenal hattrick a po záverečnom hvizde sa tribúnami nieslo zborové: "Nech žije Adamec!" Čiernu škvrnu na jeho reprezentačnej kariére zanechali nepodarené majstrovstvá sveta v roku 1970 v Mexiku. Naši prehrali všetky tri zápasy s Rumunskom, Brazíliou a Anglickom. Domov sa vracali s hanbou, lebo pred šampionátom sa im verilo. Po návrate domov čakali na pražskom letisku novinári s nepríjemnými otázkami a konflikt bol na svete. Adamcovi do reči nebolo a povedal, aby sa spýtali trénerov. Novinár Karel Staněk zo Svobodného slova oponoval: "A ty jseš blbej? Sám mluvit neumíš?" Neskôr ho dokonca označil za "vožralého Slováka". Ich spor mal korene ešte v rok starom článku, kedy Staněk napísal, že "Adamcove nervy znesú nanajvýš derby na trnavskom vidieku a mali by ho ukazovať v panaoptiku ako vzor alibistického futbalistu." Keď sa Adamec dozvedel, kto mu vlastne oponuje, bol oheň na streche. Staněk ho chytil za sako a trnavský kanonier zaútočil päsťami. Novinára udrel, všetko zachytili fotoaparáty žurnalistov a prípad sa dostal až pred súd. Našťastie, Adamca sa zastal manažér Plzne, ktorý dosvedčil, že si od novinára vypočul hanlivé urážky. Zostalo teda iba pri napomenutí. Futbalový zväz však bol prísnejší, keď mu vyriekol trest dva mesiace bez hráčskej činnosti a ročný zákaz hrania v medzištátnych zápasoch! Fanúšikovia napriek incidentu na letisku odprevádzali Adamca z reprezentačnej scény s potleskom. Lúčil sa v zápase so Švédskom, v dresy s číslom desať. V národnom mužstve odohral za trinásť rokov spolu 44 zápasov a strelil v nich štrnásť gólov. O tom, že bol búrlivákom na ihrisku svedčí aj ďalšia príhoda, na ktorú spomína s úsmevom: „V septembri 1971 sme doma hrali odvetu 1. kola Pohára európskych majstrov s Dinamom Bukurešť. Po polhodine sa strhla mela. Samozrejme, v jej ohnisku som nemohol chýbať. Z Rumunov sa najviac štorcoval Satmareanu, a tak som mu poriadnu vyťal. Už-už sa zdalo, že zápas nedohrám. Rozhodca vletel medzi nás, klbčiacich sa kohútov. Po krátkej chvíli, spolu s rumunským vinníkom, prekvapujúco vylúčil Lacka Kunu, známeho futbalového džentlmena. Tuším iba on sa z nás nebil. Táto červená karta bola vôbec jeho jediná v celej kariére.“ Adamec, aj keď bol výnimočným hráčom si nikdy nezahral v elitnej západoeurópskej lige. Vtedajší politický režim jednoducho nedovoľoval odchod reprezentantov do zahraničných klubov v najlepších rokoch. Jedinou možnosťou bola emigrácia, tú si však nepripúšťal ani trnavský spoluhráč Karol Dobiáš, o ktorého mali veľký záujem v Ajaxe Amsterdam alebo Feyenoorde Rotterdam. "Adamec je výborný hráč. Uplatnil by sa i v Anglicku. Je to však veľký egoista a trochu namyslený na to, čo vie," zhodnotil jeho výkony známy anglický športový novinár Eric Batty po potulkách európskymi ligovými trávnikmi. V štatistikách má Adamec zaznamenaných 383 ligových zápasov, v ktorých vsietil 170 gólov. 

Trénerská kariéra búrliváka...

Po čase išla dole vodou aj Trnava. Na konci Adamcovej kariéry bojovala o udržanie v lige. Adamec sa stal asistentom Milana Moravca a so záchranou si úspešne poradili. Funkcionári Martina chceli, aby oprášil kopačky a ešte si chvíľu zahral v ich drese. Prestup napokon zmaril samotný tréner Martinčanov s odôvodnením, že konfliktného hráča do mužstva nechce. O trénerskej kariére Adamec uvažoval ešte za pôsobenia Malatinského v Trnave. Potajomky zbieral lístočky s jeho taktickými pokynmi. V roku 1977 sa dostal do rakúskeho Slovana Viedeň, kde ako hrajúci tréner pôsobil po boku Popluhára, Čapkoviča, Vencela a Krištofoviča. V tomto období zažil aj jednu nepríjemnú udalosť. Raz cestou na tréning do Viedne narazil do osobného auta, ktorého vodič krátko pred nehodou podľahol infarktu. Vrátil sa na Slovensko a pôsobil ako tréner najskôr v Šali /1980-1981/, potom v Banskej Bystrici /1981 – 1987/. Po týchto trénerských zastávkach mu v roku 1988 prišla ponuka z Rakúska - tentoraz zo Steyru, ktorý dostal do prvej ligy a mal veľké ambície. V kádri mal dokonca aj Olega Blochina. V roku 1989 však Adamca prepustili, pretože našli domáceho trénera. Na dva roky sa jeho trénerská kariéra upriamila na Inter Bratislava, ale potom viac ako rok nevydržal nikde. Bol typom trénera - kočovníka. Takmer každú sezónu pôsobil inde. Koučoval napr. Artmediu Bratislava, Spartak Trnava, Slovan Bratislava, Inter Bratislava, Tatran Prešov. Až sa v roku 1999 stal trénerom slovenskej reprezentácie, s ktorou však nezaznamenal výraznejší úspech, keď nepostúpil z kvalifikácie. Naposledy trénoval v roku 2008 Spartak Trnava, kde potom pôsobil v štruktúrach klubu.

Na trénerskej lavičke...